Allan Karlsson: storočný optimista stále vyhľadáva dobrodružstvo!

Napísal(a) Stannah

Hoci kniha Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol od Jonasa Jonassona vyšla už pred niekoľkými rokmi, naozaj stojí za spomenutie, pretože jej svojský humor a neočakávané zvraty v deji z nej robia naozaj výborné čítanie (pokiaľ ste ochotný pripustiť, že vo svete Allana Karlssona sa môže stať čokoľvek).

Zdroj: Blogcritics.org

Kniha bola vydaná v 2009 vo Švédsku a bola preložená do 35 jazykov, predalo sa jej viac ako 3 milióny výtlačkov po celom svete a dokonca na jej motívy natočili aj film v 2013 (hoci podľa toho, čo sme počuli, film sa knihe veľmi nevyrovná). Magazín New York times povedal, že tento príbeh by mohol patriť do žánru „starých ľudí správajúcich sa absolútne úžasne“ a súhlasíme, že Jonassonov humor a zobrazenie storočného starčeka Karlssona sa v preklade určite nestratia. Avšak sčasti to, čo je také zaujímavé na tejto knihe, je práve fakt, že nevykresľuje seniorov zvyčajným spôsobom. Allan Karlsson akoby iba jednoducho pokračoval v živote, jeho telo síce nie je rovnaké ako bolo pred 20 rokmi, ale jeho myseľ určite je.

Karlsson, dôkaz, že k predlžovaniu života dochádza pomocou dobrodružstva, nás vezme na výlet naprieč 20. storočím, kde sa stretneme s celým radom politických lídrov a zanechá za sebou spúšť, keď bude prechádzať z jedného dobrodružstva do druhého. Tento neočakávaný hrdina nám ukazuje, že dobrodružstiev nikdy nie je dosť, a hoci on sám ľuďom vo svojom okolí neváha pripomenúť, že má 100 rokov, nachádza tie najkreatívnejšie spôsoby ako prekonať ťažkosti s mobilitou. Táto kniha môže donútiť čitateľov zamyslieť sa nad tým, koľko toho staršie generácie zažili a urobili a aké cenné príbehy starších generácií sú.

Obsah:

Dej
Allan Karlsson ako hlavný hrdina
Ponaučenie o dlhovekosti

Dej

Zdroj: LA Times

Ak máme hovoriť o deji tohto príbehu, skutočne náročné je to, že mnohé príbehy sa odohrávajú a prepájajú navzájom, takže ak by sa mal spísať len dej, skončili by ste s tým, že by ste rovno napísali celý román. Avšak Jonassen rozpráva dobrodružstvá takým spôsobom, že sa ľahko prenesiete do rôznych časov a na rôzne miesta a máte pocit, že je to úplne prirodzené, že ďalšia absurdná situácia, do ktorej sa Karlsson dostane, len nadväzuje na predchádzajúcu. Od chvíle, kedy Allan vylezie z okna domova dôchodcov, sa vo všetkom, čo sa od neho očakáva ako od storočného starčeka, správa netrpezlivo, čo sa začína na oslave jeho narodenín, z ktorej rovno utečie.

Jeho útek ho dovedie na autobusovú stanicu, kde sa k nemu dostane kufrík plný peňazí a práve vtedy začína jeho dobrodružstvo! Jeho úvahy o situáciách sú komicky racionálne, tak ako ich vidí on, pričom necháva čitateľov hádať, čo bude ďalej. Táto racionalita sa rozvíja do analýz niektorých najvplyvnejších hláv štátov 20. storočia, vrátane prezidenta Trumana, generála Franca, de Gaullea, Kim II Sunga a jeho 11-ročného syna Mao Ce-tunga, Stalina a Churchilla, pričom situácie s každým jedným zvláda veľmi vecne. Avšak Karlssonov nezáujem o veci politické znamená, že z každého stretnutia sa zrodí priateľstvo, bez ohľadu na politickú príslušnosť, národnosť či kultúru.

Čitatelia porovnávajú túto knihu s Voltairovou Candide pre jej vecný tón a komické vykreslenie udalostí, ktoré možno považovať za skutočne tragické. Avšak narozdiel od Candide, hlavným hrdinom, hoci majú sporné morálne hodnoty, sa nejakým spôsobom vždy podarí uniknúť z množstva zločinov, ktoré spáchajú. Veselé historky a komické momenty zobrazujú, ako i napriek tomu, že hrdinovia knihy majú svoje muchy, a to najmä Karlsson, Karlssonov optimistický pohľad na svet a nekonvenčné uvažovanie zakaždým dostanú jeho a jeho priateľov do bezpečia. Satirické zobrazenie historických udalostí a postáv vedie k ľahkému a zábavnému čítaniu.

Allan Karlsson ako hlavný hrdina

Zdroj: adorocinema.com

Allan Karlsson nepredstavuje priemerného starca, s akým sa v knihách stretávate, je vykreslený ako niekto, kto prosto žije už strašne dlhý čas. Avšak je nemožné hovoriť o Karlssonovi ako o postave bez toho, aby ste nespomenuli aj to, že je dôchodca, a problémy, na ktoré tak trochu poukazuje a ktoré s vekom prichádzajú, jedným z nich je život v domove dôchodcov. Pre niektorých, vrátane Allana, žiť v zariadení sociálnych služieb nie je najlepším riešením. Karlssonovi sa nepáči, že v domove nemôže piť vodku (hoci mnohí by mohli namietať, že storočný človek by už nemal piť vodku každý deň) a čitateľovi sa pripomína, že po niekoľko desaťročí bol skutočne schopný robiť vlastné rozhodnutia. Allana, odborníka na výbušniny, priateľa politických lídrov a dobrodruha, vidíme, ako ho vyhrešia ako drzého školáka, a kniha nám pripomína reálnu skutočnosť presťahovania sa do „starobinca“ (hoci tieto stereotypy môžu byť prehnané).

„Nie, nebuďte smiešny,“ povedal Allan. „Pozrite, pán prokurátor, nebol som vždy storočný. Nie, to len nedávno.“

Táto časť knihy vás naozaj núti premýšľať o silnom tele a pevnej vôli, ktorá je niekedy ukrytá za vysokým vekom, a ako sa často správame k seniorom ako k homogénnej skupine namiesto jednotlivcov, ktorými sú. Takéto správanie je tým, čo nakoniec vedie ku Karlssonovmu úteku a začiatku jeho nového dobrodružstva. Komické vykreslenie, ako Allan uteká, je v knihe veľmi pekne napísané, od popisu jeho papúč po zaváhanie pred prelezením metrového múru. Každý raz za čas chceme uniknúť realite, či už domova dôchodcov alebo kancelárie, a je oslobodzujúce sledovať Allana, ako to všetko zanechá za sebou.

„Ak má človek sto rokov, občas sa stane, že na ulicu vyjde v papučiach“

Najvýraznejšie na Karlssonovi však je jeho výnimočný pohľad na život, ľudia sú jednoducho ľudia bez ohľadu na ich politické názory. Spriatelí sa s ľuďmi z každého prostredia a kým majú čo vypiť, svoj názor na ich činy si necháva pre seba (okrem tých, ktorí mu chcú otvorene ublížiť). Tento pohľad spolu s jeho nekončiacim optimizmom znamená, že sa Allan ocitá v najrozmanitejších situáciách a spriatelí sa s najmenej pravdepodobnými postavami.

Ponaučenie o dlhovekosti

V rozhovore s denníkom The Telegraph autor rozpráva o tom, aký účinok malo mať Allana Karlssona v hlave a ako mu pomohol preniesť sa cez niektoré ťažké obdobia života. Povedal, že dokonca aj po dokončení knihy, si stále predstavuje Karlssona: „Objaví sa na mojom pleci, keď som v strese, a povie: Ale no tak, nemôže to byť také zlé.“

„Objaví sa na mojom pleci, keď som v strese, a povie: Ale no tak, nemôže to byť také zlé.“

Tento pohľad na život môže vyjsť len od tých, ktorí majú viac skúseností zo života. Múdrosť naozaj prichádza s vekom. Jonasson, ktorý u svojej vymyslenej postavy hľadá podporu a poučenie, týmto spôsobom naozaj ukazuje, koľko pomoci a rád môžeme od starých ľudí získať. Táto rada spolu s Karlssonovým optimizmom je dokonalým elixírom na dlhší život!

Hoci nemôžeme starnúť ako Karlsson, a nenútený spôsob, akým sa nechá životom unášať, nemusí byť pre všetkých, môžeme nájsť ponaučenie v tom, ako sa nechať unášať životom tam, kde máme byť, a žiť v čo najpríjemnejšom prostredí, akom môžeme, či už je to v domove dôchodcov alebo vo vlastnom. Seniori by mali dostať väčší priestor a Karlsson viac ako ktokoľvek iný ukazuje, že starších ľudí nemáme a nemôžeme podceňovať!